Toto je (v 1. vydaní z roku 1989) nesmierne útla knižočka (na 123. strane je textu koniec) – a ešte aj, dá sa povedať, umelo nafúknutá ilustráciami v priebehu knihy veľkoryso „rozpľasknutými“ cez mnohé strany (aj 4 či viac strán ilustrácií za sebou, bez textu).

Knižka vyšla v prelomovom roku 1989, a tak z nej vanie (niekto by povedal, že „nostalgický“, ale ja to nazvem) spráchnivený duch minulého režimu. Iste, režim mal aj svoje „chutné“ či „milé“ stránky – napríklad keď sa z tiráže dočítame, že knižka vyšla v náklade 4500 výtlačkov. Také veci sa už dnes, v zvlčilom kapitalizme, v knižkách „neprezrádzajú“ – no najmä je otázne, či by ktorýkoľvek seriózny literát mohol ašpirovať na „taký vysoký“ náklad, akým je 4500 výtlačkov.

V tiráži je dojemný aj menoslov všetkých redaktorov a redaktoriek z vydavateľstva „ústredného výboru Socialistického zväzu mládeže“, teda z vydavateľstva Smena, ktorí sa podieľali (či už technicky, graficky, alebo pravopisne…) na príprave knižky. Znova: dnes, v „besnom kapitalizme“, bude takáto starostlivosť o knižnú publikáciu skôr zriedkavosťou; koniec koncov, dnes si každý autor môže „vydať knižku aj sám“ (napríklad elektronicky), ale vo všeobecnosti sa v nakladateľstvách (najmä v tých menej zavedených) zvykne na „podpornom personáli“ šetriť.

No napriek všetkej starostlivosti o knižku som si (keďže som sám aj korektor) po jazykovej či pravopisnej stránke všimol viaceré zakopnutia. Klasicky ide často o interpunkciu: niekde mi čiarky chýbali (na str. 26 sa píše: poradili ako stáť na vlastných nohách), inde sa mi videli nadbytočné. Dom, pri ktorom mám svoju kanceláriu, je na str. 21 nazvaný Avión, hoci správne meno je, pravdaže, Avion. Aj po lexikálnej stránke sa mi zdalo, že knižka akoby celkom nevedela, kam patrí: do hovorovej vrstvy alebo do tej formálnej, „vysoko literárnej“. Mal som dojem, akoby sa Vilikovského jazykový prejav snažila jazyková redaktorka (či redaktori) „krotiť“ až príliš – vkladali doň vyjadrenia či rečové obraty, ktoré sú jazykovo „správne“, no na mňa na daných miestach pôsobili až nepatrične formálne. V celej knižke mi liezlo na nervy časté používanie častice azda, ktorá na mňa pôsobí „starosvetsky“ – ktovie, či tu šlo o zásahy jazykových korektorov, alebo túto časticu Pavel Vilikovský skutočne tak miloval. Na str. 23 je reč o odstavci, hoci v roku 1989, keď knižka vyšla, jazykovedci schvaľovali už len synonymum odsek. Podobne na str. 49 nájdeme „podozrivé“ sloveso spiknúť sa. Na str. 82 sa objaví pražské jaro namiesto pražskej jari. Na str. 91 nájdeme bohemizmus sťažovať si namiesto sťažovať sa. Na str. 29 sa píše v zápätí namiesto vzápätí. Klasicky, ako to prikazovali komunisti, knižka nepovoľuje písanie Boh, ale všade iba boh – aj keď je reč jednoznačne o kresťanskom Bohu. V druhej poviedke (kde sa bez akejkoľvek pomoci čitateľovi neovládajúcemu angličtinu či nemčinu objavujú celé vety v týchto cudzích jazykoch) nájdeme chyby aj v cudzojazyčných výrazoch: napríklad na str. 78 Schweinbraten namiesto správneho Schweinebraten aj Coca-Cola Company namiesto The Coca-Cola Company. Ale to (a ďalšie podobné) sú všetko nepodstatné drobnosti.

Knižka obsahuje, dá sa povedať, iba dve poviedky – alebo, s prižmúrením oka, jednu novelu (titulnú »Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch«) a jednu dlhšiu poviedku (»Extrémna osamelosť«). A to je veľmi málo na knižnú publikáciu. Ak sa zamyslíme nad tým, prečo taká knižka vôbec vyšla, odpoveďou asi bude gorbačovovská perestrojka: zrejme si „zodpovedné orgány“ vstúpili do svedomia a splatili touto knižkou „dlh“ významnému slovenskému autorovi, akým Pavel Vilikovský nepochybne je.

Pretože je – minimálne zo samotnej knižky – nejasné, kedy vlastne obe poviedky boli napísané. Očividne nie až v roku 1989. Nie je celkom jasné ani to, kedy sa dej oboch poviedok odohráva; isté je len to, že to bolo za spráchniveného komunistického režimu, no mohlo ísť o 80. alebo aj (najmä v druhej poviedke) 70. (dokonca rané 70.) roky. Po perestrojke ešte ani stopy!

Vyzerá to tak, že tu máme do činenia s tvorbou „do šuplíka“, ktorá smela vyjsť až po mnohých rokoch, keďže predtým by vydanie takejto prózy komunistické orgány neodobrili. (Možno sa o to Pavel Vilikovský aj pokúsil, ale neodobrili mu to.)

No to nemôže autorovi slúžiť ako „alibi“. Ide z pohľadu roku 2020 o prózu naďalej zaujímavú, kvalitnú? Mňa, žiaľ, veľmi sklamala.

Prvá novela sa skladá z kapitoliek (niekedy veľmi drobných), z ktorých sa mi najviac páčila už tá piata, takmer celkom z úvodu knižky, kde rozprávač opisuje svoju mačku a svoje interakcie s ňou. To bolo vtipné, výstižné a zručne napísané. Potešil som sa, že v tomto duchu bude knižka pokračovať. Žiaľ, nepokračovala. Minikapitolku o mačke (na stranách 18 až 21) musím označiť za najlepšie miesto celej knižky – a to nie je dobré vysvedčenie.

Celkovo ide v knižke v oboch poviedkach (no najmä v tej prvej) o konfúzne – pardon za výraz – bľabotanie bez toho, že by výsledkom bola (minimálne z môjho pohľadu) zaujímavá myšlienka. Nič proti chaotickému rozprávaniu, ak je aspoň zábavné – no ja som sa, žiaľ, počas takmer celého čítania nudil. Druhá poviedka obsahuje aspoň dejovú linku – prvá ani to nie.

Nemôžem si pomôcť, ale z knižky mám dojem, že ju autor písal „pre takých, ako je on sám“ – intelektuál, literát. Z prózy veľmi vytŕča urputná snaha byť „modernou“ – a to nikdy nie je dobré znamenie. Ide tu teda o knižku od literárneho experta pre literárnych expertov? Považujem sa za literárneho experta, no napriek tomu ma knižka nepotešila.

Mimoriadne nepresvedčivý bol záver prvej novely: síce prekvapujúci, no lacný efekt ako z prvoplánového krváka. Akoby autor na záver bezradne rozhodil rukami: „Nedokázal som počas celej novely nič poriadne zo seba vysúkať – a tak aspoň celkom na záver čitateľa šokujem.“

No druhou poviedkou autor latku, veľmi nízko nastavenú prvou novelou, ešte podliezol. Číta sa oveľa lepšie než prvá, dlhá novela, keďže obsahuje dej i veľa dialógov – no nakoniec je ešte slabšia. A pri čítaní vzniká dojem, akoby autor v kútiku duše predsa len dúfal v možnosť publikácie aj za minulého režimu – a tak sú hrdinami druhej poviedky nelichotivo vykreslení, zlovestní, šablónovití „agenti imperializmu“ (napriek autorovej kŕčovitej snahe nepísať šablónovito), zápasiaci s výčitkami svedomia, ako sa patrí na zloduchov. Na konci je happyend, teda z pohľadu bývalého režimu: socializmus zvíťazil!